Žabka

Keď som bola malá, bývali sme v okrajovej štvrti mesta. Domy boli postavené do kruhu a v strede toho kruhu sme mali veľký park. V ňom boli hojdačky, preliezačky, piesok na hranie a v druhej polovici parku bola veľká plocha, kde sme sa hrávali s loptou, bedminton, chalani hrali futbal a v zime nám tam ockovia urobili klzisko. Bol to krásny život. Na skrývačku sme sa chodili hrávať za domy, kde boli ovocné a zeleninové záhradky, a za nimi bolo miesto najväčších dobrodružstiev – hlboké jamy a močiare. Z nich sa ozýval každý večer neuveriteľný spev – kvákanie žiab. Vieš, ako vedia žaby spievať? Od tichučkého kŕkania až po symfóniu, akoby sa dal dokopy celý orchester. My sme mávali na balkóne vždy zavesený starý, vetrom ošľahaný teplomer, aby babička vedela, ako dnes bude teplo alebo zima, a mohla si na to pofrflať, ale ja som túžila mať v izbe vo veľkej fľaši od kompótu živý teplomer – zelenú žabku rosničku. Vnútri by mala rebríček a podľa toho, ako vysoko by sa na ňom vyšplhala, by som vedela, či sa môžem ísť kúpať, alebo budem musieť zostať doma a dívať sa, ako na okno bubnujú veľké dažďové kvapky.

A tak som v jeden teplý podvečer zobrala igelitové vrecko, škatuľku od zápaliek a vybrala som sa na lov. V plytkej vode malého močiara plávali desiatky krásnych žubrienok. Vieš, ako taká žubrienka vyzerá? Je to vlastne bábätko žabky, ktoré sa vyliahne z vajíčka – ikry. Ikra je malá želatínová guľôčka. Celkom taká ako niektoré pilulky, čo musíš občas papať. No a asi o taký mesiac sa z ikry vylúpne žubrienka s chvostíkom. Mama žaba takých vajíčok nakladie do vody alebo vlhkej pôdy aj dvetisíc. Vieš si vôbec predstaviť, koľko to je? A aké nebezpečenstvá na ne číhajú? Sú totiž veľkou pochúťkou pre ryby, hady aj vtáky. Aby prežili, zostanú radšej po celý čas ukryté pod vodou. Asi o 30 dní sa začína ich prerod z vajíčka na žubrienku a nakoniec je z nich krásna zelená žabka. No a práve v ten spomínaný večer na brehu močariska som nabrala odvahu, stúpila do mäkkého bahna a nabrala som plné vrecko roztomilých žubrienok s kmitajúcim chvostíkom ako kormidlom. Do zápalkovej škatuľky som odchytila ešte jednu žabku a celý svoj úlovok som si pyšne doniesla domov.

Tam som žubrienky preliala do sklenenej nádoby, žabku ubytovala v škatuli od topánok a čakala som, čo bude ďalej. Aby som bola úprimná, vôbec som nevedela, čo ďalej, aby prežili, aby vyrástli, aby sa naučili loziť po rebríku. Ako sa to vo veršíku hovorí? Lezie žaba po rebríku, naťahuje elektriku? Prečo práve elektriku, dodnes neviem. No niečo predsa len viem a rada ti to prezradím. Tá žabka, ktorú určite poznáš aj ty, sa volá skokan zelený. Ďalšia je rosnička a tá nie veľmi pekná, čo sa v rozprávke bozkom premení na krásnu princeznú, tá sa volá ropucha bradavičnatá. A predstav si, že v Afrike žije najväčší skokan na svete a je veľký ako teriér – teda ako malý psík. No a v Guinei, ďaleko-ďaleko odtiaľto, existuje aj žaba chlpatá. Fakt. Na zadných nôžkach má dlhé výrastky podobné srsti. Aby som ti však dopovedala môj príbeh. Najprv som skontrolovala moje žubrienky. Veselo mávali chvostíkmi a predháňali sa, ktorá bude rýchlejšia v dnešných rozplavbách. Potom som opatrne nadvihla vrchnák škatule, aby som zistila, čo je s mojou žabkou skákajlabkou. V tej chvíli som sa veľmi zľakla. Moja žabka ležala na chrbátiku, papuľku doširoka otvorenú a predné nôžky akoby v kŕči mala natiahnuté až za hlavičku. Prepadol ma pocit viny, po lícach sa mi rozkotúľali velikánske slzy. Čo som to urobila?! Ublížila som zvieratku, čo malo byť mojím domácim miláčikom, chcela som ho predsa opatrovať, starať sa oň – a takto sa to skončilo!

Našťastie žabka svoj krycí manéver nevydržala dlho. O chvíľu sa málinko pohniezdila, potom otvorila oči a nakoniec hop – stála na rovných nohách. Potvorka prefíkaná. Chcela ma oklamať, tak ako to v prírode žabky robia, keď zacítia nebezpečenstvo. Vyvalia sa na chrbát a predstierajú, že sú mŕtve. A v tej chvíli bolo zrazu všetko jasné a rozhodnuté. Toto spolužitie nie je možné. Ako by som im dokázala každý deň pripraviť tú ich chutnú žabaciu večeru, naloviť mušky, pavúky a červíky? Ako by som ich dokázala presvedčiť, že chodiť po rebríku vo fľaši je lepšie ako ich plavecké preteky v jazierku? A tak moje žubrienky aj žabka putovali pekne späť, odkiaľ prišli. A úplne nakoniec ti ešte prezradím, že v ten pekný letný večer kvákali všetky žabky z okolia oveľa radostnejšie a hlasnejšie, lebo sa vrátili ich stratení kamaráti. Ich orchester hral veľkú ódu na radosť.